Reklama

 

J.Alexy-Osudy slovenských výtvarníkov III.

 

MAJSTRI Z OKOLIČNÉHO

"Maľba, to musí byť niečo veľkolepého, musí vyjadrovať nadzemské pocity, je potrebné, aby zapôsobila na veriacich znázor­ňujúc raz utrpenie, inokedy zas velebnosť. Koľko sa natrápi umelec, usilujúci sa statočne urobiť svoju úlohu. Aj ja som sa napotil v snahe znázorniť smrteľné bolesti Krista umučeného. Mal som veru ťažkú úlohu, ako vyjadriť radosť z narodenia Ježiša. Panstvá, vy ne­viete, čo to znamená byť umelcom. Nehnevajte sa na mňa, ale ja nie som pre zábavu, vidíte, aký som ospanlivý a vyčerpaný.

Takto sa vyhovára, takmer v polospánku, maliar - rehoľník, čo prišiel do Smrečian z neďalekého Okoličného, kde spolu so svojimi pomocníkmi pracuje na oltárnych obrazoch. V kaštieli u Smrečian­ských dohára olej v kahanci" pri ktorom sa panstvá hrajú v karty. Pankrác z Ondrašovej je práve na návšteve a ani mu na rozum ne­príde, aby bral ohľad na rodinu, sliepňajúcu a zívajúcu v susednej izbe. O spaní nemôže byť ani reči, raz smiech, raz nadávky sa valia pod klenbami.

„Nalej si vína!“ drgne do mnícha rozdurdený Smrečiansky.

„Čo sa máš žalovať, nemáš starosti, ako ja napríklad!“ Majster z Okoličného krúti hlavou, keďže nenachádza porozumenie u prítomných. Vie, že nepreinačí svet, ale bolí ho, že panstvá pozvú si ho k sebe, aby ich pobavil hlúpymi žartami a anekdotami, ktoré on už sto ráz porozprával hlúpym, len po smiechu sa sháňajúcim ze­mianskym služobníkom. Ponorí si hlavu do dlaní, premýšľajúc o svo­jom zápasení, o nových problémoch umeleckých, stavajúcich sa mu do cesty. Sú vraj, umelci, čo nedávajú do pozadia zlatú ornamen­tiku. Vraj v južnom Taliansku sa robia takéto pokusy.

Horko-ťažko sa driape slnko ponad horizont a spúšťa do dolín lúčmi ružovkasté ráno. V kostole zvonia na svätú omšu a v kaštieli kuchár podáva kapustnicu. Panstvá po chvíľke tiahnu na tichú omšu, usadiac sa v prednej lavici. Majster z Okoličného zasa robí mini­štranta. Zblízka pozerá na svoje dielo. Hľa, hlavný oltár je jeho výtvorom. Z lipového dreva vyrezal ozdoby, natrel ich viedenskou bielou, červenou rumelkou, potom na povrch poprikladal zlaté líst­ky a pretiahol nimi priesvitnú farbistú temperu. Doprosriedka na­maľoval kompozíciu "Svätej rodiny". Ešte obraz svätého Mikuláša a Martina má namaľovať. Ale tu, v Smrečanoch, nedá sa pracovať bez toho, žeby nebol vyrušovaný zábavami, poľovačkami. Vie, že by ho zemepán nepustil domov, preto potajomky naloží svoje náči­nie na voz, idúci do Okoličného, a bez lúčenia pustí sa medzi vŕby, trasúce sa vedľa potoka Smrečianky.

V Okoličnom ďalej pracuje na začatom diele. Má výhodu, že jeho pomocníci sú ľudia súci a spoľahliví. Hlavné je, aby nepoužili na obrazy mokré drevo. Sú zbehlí v podkladaní dosák gypsom, v podmaľovaní a v lazúrovaní. Nákresy im robí väčšinou on sám, používajúc ako pomôcky rozličných kópií, ktoré si zaopatril cestami po cudzine. Predtým pracoval v blízkosti Spišského hradu a do Okoličného prišiel na želanie veľpána Jána Zápoľského, aby dovŕšil dielo Michala z Okoličného. On dal v Okoličnom postaviť nád­herný kostol, ktorý krásou klenieb a rozmermi ťažko nájde páru v ce­lom kraji. Píše sa rok 1508 a okoličiansky kostol pýši sa dnes nád­hernými oltárnymi obrazmi. Zemania a poddaní zbožne prichádzajú sem pokochať sa vo velebnosti prostredia. Pozornosť vzbudzuje na­jmä oltárny obraz "Ubičovanie", na ktorom umelec dosiahol ozaj prenikavý efekt. Aj "Zmŕtvychvstanie" má svoje pozoruhodné hod­noty. Práve prišiel do Okoličného veľžupan Zápoľský, aby si vybavil veci v rodine Okoličánskych, a so záujmom si prezerá v kostole po­kročilé výsledky. Pri kompozícii "Obetovanie v chráme" s úsmevom mu poznamenáva Okoličánsky: „Ku hlave kňaza náš majster z miestneho Žida - kupca si robil štúdie.“ Zápoľský obrátil sa k miestnemu duchovnému - rehoľníkovi s otázkou: „Koľko máte zlata na dokon­čenie posledných prác v kostole?“ Rehoľník zalomí rukami: „Chu­dobní sme ako kostolná myš!“ „Tak vnútorné steny nechajte pred­bežne len vápnom natreté! Aj moja pokladnica duní prázdnotou a chcem dať ešte namaľovať oltárne obrazy aj pre Dovalovo.“

"Čo by stály také skromnejšie prevedené kompozície pre dova­lovský oltár?" spytuje sa Zápoľský maliara - rehoľníka, pracujúceho v dielničke za kostolom. Maliar pokrúti hlavou, jeho nervy sú vy­čerpané, Liptova má už po krky. Potreboval by nové čerstvé dojmy. Rád by si znova pozrel práce Durerove a Lucasa Cranacha, zašiel by znova aj do Štajerského Hradca, do Tirolska a južného Nemecka. V Taliansku pozrel by si znova práce Andreja del Mantegnu. "Mám šikovného, spoľahlivého pomocníka," odvetí po dlhom rozmýšľaní rehoľník, "jemu by som sveril prácu v Dovalove. Pozná moje spô­soby, konečne trochu by som mu aj ja pomohol, bude to práca precízna. „Už vidím, zunoval si dobrotu,“ pohoršuje sa Zápoľský a nahovára mnícha, ale on jednostaj odmieta. "Doveď sem svojho po­mocníka!", poznamenáva Zápoľský netrpezlivo. Po chvíľke prichá­dza majster so svojím najlepším pomocníkom. Tučný, upotený chlapík, vlasy má rozstrapatené, jeho šaty sú ubabrané farbami. "Už vidím," poznamenáva Zápoľský, "okrem maliarstva nič iného na svete ťa nezaujíma!" Pomocník z plného hrdla dobrosrdečne sa zasmeje. "Vidím, máš optimistické svetonáhľady, potľapká ho po pleci Zápoľský, "nerozídeme sa ani na cene objednávky." Pred do­mom zahrkoce záprah a Zápoľský spolu s maliarom sadá do koča. Zabočia cez Podtúrňu smerom na Liptovský Hrádok. V zámku po­hovorí si Zápoľský so správcom pevnosti, okruženej studenou vodou Bieleho Váhu, zajedia si z medvedej laby, ku ktorej im servírujú brusnice, potom sa poberajú do Dovalova. Tamojší farár je nate­šený, že jeho kostolu dostane sa vhodnej ozdoby. Po dlhej porade sa rozhodne, že pomocník ostane v Dovalove, kým si vymeria rozmery a kým sa farár ustáli na vhodných námetoch. O niekoľko dní sa roz­hodne: námet obrazov bude "Zvestovanie", "Traja králi" a ,.Naro­denie Pána". Staručký farár, aby maliarovi nahnal dobrej vôle, ob­daruje ho maslom a medom, aj kus srňaciny mu zabalí na cestu a dá ho odviezť do Okoličného cirkevníkmi ponúknutým vozom. Náš ma­liar pustí sa v Okoličnom do práce. Stojí pred nezvyčajnou úlohou. Má tvoriť samostatne, podľa možnosti svojským spôsobom. Chodí medzi ľudí a pozoruje pohyby, odkreslieva si tváre, ruky a nohy. Vznikne dielo, ktoré nie je na hanbu svojmu majstrovi. Vidno na ňom, že vyšlo z dielne v Okoličnom, ale robili to ruky iné, než ktoré pracovali na obrazoch okoličianskeho kostola. Aj Liptovský Sv. Mikuláš a iné obce by si zadovažovali podobné obrazy, ale časy sa menia, z Budína dochádzajú správy, že Turci šarapatia na juhu a že bude vojna. Od smrti kráľa Mateja panuje v krajine nepokoj a mestá peniaze, našetrené na kostoly, odkladajú na nákup zbraní a na opevnenie hradieb. Umelci z Okoličného odsťahujú sa do Spiš­ského Podhradia, a keď roku 1526 Turci premôžu vojská Ľudoví­ta II., nastane v krajine bieda a neistota. Kto by teda myslel na ume­nie? Ťažký život tiahne dolinami. Výkvet zemianskych junákov pa­dol pri Moháči, vojská sa nevrátili domov a prestrašení poddaní chodia do mystických gotických chrámov. V Mikuláši hľadí na nich z malého oltára prekrásna socha „Madony“ s potešujúcim zrakom dobrotivej ženy a na oltárnych obrazoch výjavy zo života Ježiša Krista vyžarujú uistenie, že treba aj trpieť, prežívať umučenie a umierať. Sú to časy po veľkom utrpení liptovského ľudu, ktoré pre­žil v bojoch župana Jána Pankráca s Poliakom Petrom Komorov­skim z Liptovského Hrádku, keď Pankrác po roku 1453 prebudo­val mikulášsky kostol na vodnú pevnosť, známu v dejinách pod menom „Fortalicium in Sancto Nicolao“. Vtedy pri dobývaní ko­stol zruinovaly vojská Komorovského, ktorý ho dal roku 1464 opraviť.

Podľa obrazotvornosti našej asi takto mohli vzniknúť gotické oltárne maľby v prostredí okoličianskeho kostola.